- Aké boli tvoje športové začiatky, prečo si sa začal venovať práve ľahkej atletike?
Moje športové začiatky sú spojené vlastne s útlym detstvom, kedy sme si s chalanmi z ulice okrem rôznych huncúcstiev vymýšľali kadejaké súťaže či preteky ako sme ich videli v telke. Samozrejme v zime prevládal hokej, v lete futbal a keďže som býval blízko futbalového štadióna s atletickou škvárovou dráhou, k futbalu a atletike som mal prirodzene najbližšie... Do futbalového klubu však brali až od 12 rokov, preto keď ma kamarát, inak syn výborného futbalistu Štefana Slezáka v 10tich zavolal na bežecký tréning, ani ma nenapadlo že to nebude len na tie dva roky (úsmev). Dobrý kolektív, veľa pretekov a prvé víťazstva boli hlavným dôvodom, prečo som atletike ostal verný dodnes
- Čo sa ti tak zapáčilo na športovej chôdzi, že si sa jej začal naplno venovať?
K chôdzi som sa dostal náhodou na jednom z kôl krajskej súťaže družstiev v 13tich rokoch. Po pár štartoch na týchto súťažiach som v tom roku štartoval aj na M-SR a hoci som vôbec neoslnil (skončil som siedmy) , tréner Skokan asi vo mne vycítil talent (úsmev), lebo hneď najbližšiu zimu som sa okrem behu venoval už viac aj tréningom chôdze. V nasledujúcej sezóne (1983) som získal žiacky titul majstra Slovenska, a keď som sa v ďalšom roku stal majstrom ČSSR, dostal do reprezentácie a do strediska vrcholového športu mládeže v banskobystrickej Dukle, začala mať moja športová kariéra jasný smer.
- Ako spomínaš na začiatky, bolo náročné prepnúť z behu na chôdzu?
V atletickom oddieli sme sa venovali okrem behu prakticky všetkým disciplínam, takže zo všestrannosti ku ktorej sme boli vedení to problém nebol.
- V chodeckej kariére si zažil mnoho úspechov, na ktorý spomínaš najradšej?
Nedá sa takto, že na ktorý najradšej, chôdza mi dala strašne veľa zážitkov, z úspechov okrem dvoch olympijských účasti si osobne najviac cením 8.miesto na SP v chôdzi na 50km, ktoré bolo až do víťazstva Mateja Totha o 10 rokov neskôr historicky najlepším umiestnením slovenského chodca na SP. O to viac, že som tento výsledok dosiahol už vlastne z čisto amatérskych podmienok... Rád spomínam na ultra preteky na 100km v Taliansku, kde som štartoval 8x a ktoré ma neskôr inšpirovali aspoň raz skúsiť v budúcnosti aj bežeckú stovku. Mimochodom chodecká za 9:02:00 h je stále slovenským rekordom, deviatym v historických svetových tabuľkách...
- Prebojovať sa na olympiádu sa nepodarí každému, tebe sa to podarilo dokonca dvakrát, aké to bolo štartovať medzi najlepšími pod piatymi kruhmi?
V danom období som to vnímal celkom prirodzene, pretože som už dlhšie štartoval na rôznych svetových podujatiach ako EP, SP, MS či ME. Samozrejme, olympiáda je výnimočná a jedinečná v tom, že je omnoho viac vnímaná celospoločensky ako hociktoré iné svetové podujatie. Naviac je na nej možnosť sa osobne spoznať so športovcami nielen „svojho“ odvetvia či disciplíny, ale i iných...
- V Turíne veľký úspech v podobe ôsmeho miesta na SP, s odstupom času ako spomínaš na tieto preteky, podarilo sa v ten deň všetko tak ako malo?
Ako som spomenul, práve tento úspech vnímam za svoj najhodnotnejší, hlavne vzhľadom k okolnostiam za akých som ho dosiahol. Vedel som s akým výkonnostným cieľom na štart nastupujem a okrem umiestnenia ktoré prekonalo nielen moje očakávania som tento cieľ aj splnil. Preto som aj dodnes presvedčený, že napriek tomuto úspechu to nebol môj skutočný vrchol športovej výkonnosti. Život ma však vďaka prioritám nasmeroval inde a ja som si našiel nové výzvy.
- Postupne si sa preorientoval na ultra behy, čím je to odlišné od predošlej kariéry?
Hoci som absolvoval doteraz šesť bežeckých 100viek a deväť 50tok, až teraz postupne hlavou niečo ako v ultrabežca dozrievam (úsmev). Od predošlej kariéry je to odlišné predovšetkým vnímaním, že už nie som profesionál od ktorého niekto niečo očakáva. Jednoducho behom na dlhšie trate sa vyslovene bavím (úsmev), zároveň nazbierané dlhoročné skúsenosti občas využívam v pretekoch...
- Aké úspechy si zožal v tejto kategórii?
Netýka sa to len ultrabehu či maratónu, ale pred tým aj chôdze, že s odstupom času si svoje výkony či úspechy cením viac ako v období keď som ich dosiahol. Z maratónskych si cením titul majstra SR v roku 2004, ultrabežeckých sú to 2x 12. miesto na ME v behu na 100km a 2x 16. miesto na MS, tiež v behu na 100km, cením si však aj 6 víťazstiev na Dni Supervytrvalca v Žiline či 7 titulov v behu na 50km.
- Už dlhšiu dobu sa trénuješ sám, v čom je to podľa teba výhoda oproti ostatným?
Sám sa trénujem už 15. rok, vlastne od končiacej sa vrcholovej chodeckej kariéry, ktorá vyvrcholila práve 8. miestom na SP v Turíne. Neviem či je to výhoda oproti ostatným, za veľké plus však považujem poznanie svojho tela, a to aj vďaka zraneniam, ktorým sa vrcholový športovec počas kariéry ťažko vyhne, ktoré však nikdy neboli také po ktorých by som nedostal šancu poučiť sa. Preto za najlepšieho svojho trénera dnes už považujem svoje telo, ktoré som sa naučil počúvať, a hlavne poslúchať (úsmev).
%20-%20atl%C3%A9t%20roka%202000.jpg)
- Aké sú tvoje momentálne pretekárske méty, ciele v tomto roku?
Po 35 rokoch pretekárskej kariéry som rád, že som prirodzene a v dobrom zdraví dospel do štádia kedy mi už preteky nechýbajú tak ako ešte prednedávnom. Preto už aj menej pretekám, nedávam si žiadne ciele čo neznamená, že nepretekám rád. Okrem pár kratších bežeckých podujatí v okolí Žiliny si chcem v tomto roku odbehnúť nejaký maratón, na jeseň určite MMM, medzitým by som chcel triatlony – Žilinský olympijský a Slovakmanov 226 i 113.
- Dopočuli sme sa o možnej účasti na dlhom triatlone, ide v rámci kariéry o ďalšiu métu?
Dá sa to aj tak povedať. Dlhý triatlon je mojou výzvou už dlhšie, kvôli nemu som si pred štyrmi rokmi kúpil aj cestný bicykel (CUBE). Hneď na prvom svojom triatlone – Žilinskom v roku 2011 som mal však na ňom nepekný pád, a keď si ma neskôr našli i dve vážnejšie zranenia po zrážkach autobusom či autom, nejak som stratil odvahu a „cesťák“ odložil do pivnice...ale nepredal. Nie zbytočne sa vraví že všetko chce svoj čas, a keďže ja sa nerád výziev vzdávam, veril som, že otázkou času je aj aspoň raz absolvovať dlhý triatlon.
- Čo ťa na dlhom triatlone tak zaujalo, že by si ho chcel skúsiť?
Som vytrvalec, do práce, kde robím plavčíka chodievam na bicykli, takže myšlienka na dlhý triatlon vo mne dozrela úplne prirodzene. Plával som vždy rád a hoci len regeneračne plaveckou technikou halabala, na dlhom triatlone okrem toho že sa mi triatlon páči ma láka hlavne nová skúsenosť, ešte väčšie poznanie samého seba. Keďže som opäť oprášil z pivnice aj môjho cestného „Kuba“ a v tomto roku mám spolu s horským bicyklom odjazdených doteraz cez 1300km, verím že nastal vhodný čas splniť si ďalšiu zo svojich športových výziev.
Prvý československý IRONMAN držiteľ rekordu od r. 1991/1992 v Česku do r. 1999. Na Slovensku je stále držiteľ rekordu od r. 1991/1992 do dnešných dní. Absolútny Slovenský triatlonista dvadsiateho storočia. V roku 1992 sa Edo nominoval na Hawaj na medzinárodných súťažiach. Pozvánku na Havaj dostal na podklade medzinárodných vynikajúcich výsledkov, ale tento raz musel hradiť všetko sám.
Tento “absolutne neriadený živel, samorast s vlastnou hierarchiou hodnôt, proste dokonalý exot je ako priroda. Ráta len s veľkými číslami! Ironmanu ako takému on dáva ešte väčšiu globálnosť. Pri ňom človek stráca konkrétny cieľ, miesto, čas. Jednoducho pri ňom neexistuje zooming! Buď má korene ešte od Bonapartistov, keď vpadli do Ruska, eventuálne ho tam na tom východe zanechali Banderovci:)” … (mimochodom, toto je názor nikoho menšieho ako zatiaľ trojnásobného Havajistu Martina Šimkanina) … sa upísal zvláštnej úchylke zvanej Ironman niekedy hrozne dávno a zatiaľ to dopravcoval k 42 úspešne dokončeným pretekom, čo je ďaleko najviac spomedzi všetkej Slovače.
… áno toto je náš Mareček, človek pre triatlon zapálený a akoby náš spoločný priateľ Jožko Bezák povedal: “nemusí byť trafený silno ale presne, bez aeročapice cyklistickou botaskou a potom duje a duje, všade, kde ho vietor zaveje.”
